Kotori zif Nir’Lithe

Kotori sa narodila v malom zrube na okraji lesa. Jej otec Edelan a matka Ameria prišli z elfích zemí na toto miesto už dávno pred jej narodením. Edelan chodil do lesa loviť zver, a v blízkej dedine predal mäso či kože. Ak sa mu kože predať nepodarilo, počkal, kým ich nebolo viac a odišiel do mesta, kde ich predal určite. V dobe, keď bol v meste- a často bol preč aj desať dní, zostávala Ameria doma sama. Starala sa o dom, o stiahnuté kože a o malú záhradku plnú všemožných byliniek. A potom sa narodila malá Kotori. Ameria bola veľmi hrdou a milujúcou matkou. Dcére spieval elfské piesne, aj keď sa na to otec hneval. Vždy mu odvrkla, že ich dcéra je elfka, tak nevidí dôvod, prečo by nemala poznať reč svojich predkov. A malá Kotori neskôr spievala spolu s matkou. No okrem elfích piesní prepadla Kotori inej, väčšej vášni. Sotva sa naučila chodiť, nebolo ju možné udržať doma. Najprv sa túlala a motala pri bylinkách s matkou, no keď bola väčšia, čoraz častejšie nasledovala svojho otca na love v lese. Naučila sa strieľať z luku, a len máločo jej šípom uniklo.
Raz, keď bola s otcom na love, upútali ich pozornosť zvláštne zvuky. Obaja sa plížili ku ich zdroju, až prišli na dohľad ku vysokému dubu, ku ktorému bolo priviazaných 5 šteniat. Niekto sa ich chcel týmto krutým spôsobom zbaviť. Blízko nich sa krčil párik divokých mačiek. Šteňatá sa báli, krčili sa a skuvíňali. Náhle obe mačky vyštartovali a začali šteňatá zabíjať. Kotori aj Edelan už mali šípy pripravené. Chybou bolo, že obaja si vybrali rovnakú mačku. Jedna zostala ležať mŕtva, druhá zmizla. Kotori pribehla ku mŕtvemu zvieraťu. Ešte vždy držalo v zuboch zadrhunté šteňa. Vlastne- prežilo len jedno, ktoré sa vydriapalo elfke na kolená a skuvíňalo a skuvíňalo. Náhle prestalo a vydesene zjačalo. Z krovia sa ako blesk vynorila druhá mačka a zaútočila. Vďaka varovaniu mladého psíka Kotori uhla smrtiacim pazúrom, čo jej mierili na krk. Miesto toho jej zasiahli tvár a plece. Ešte nikdy v živote nepocítila takú bolesť. Krv ju takmer úplne oslepila, a nemala nič, čím by sa mohla brániť. Počula zvuky boja, ako sa na mačku vrhol jej otec, a nakoniec i mačkin smrteľný vresk. Ako sa dostala domov netušila. V náručí stále držala malé šteňa a zaryto ho odmietala pustiť. Keď sa nakoniec vyliečila a prvý krát sa pozrela do zrkadla, stuhla. Aj na elfku bola nezvyčajne krásna. Vysoká a štíhla ako prútik z vŕby. V jej postave sa však skrývala netušená sila. Dlhé, mierne vlnité vlasy mala čierne ako havranie krídla a z tváre hľadeli veľké, mierne šikmo posadené, smaragdovo zelené oči. No teraz jej v opálenej, hnedastej pokožke tvári svietili štyri svetlé čiary. Tiahli sa skoro až od vlasov cez obočie až niekam k uchu. Ďalšiu jazvu mala na pleci, kde ju zasiahla druhá laba mačky. Jej krása bola definitívne zničená, no mala šťastie v nešťastí- mohla prísť o oko aj o ucho. Potrebovala sa s tým nejak vyrovnať. Pomohol jej otec- dostala od neho krátky meč, zbraň, s ktorou ju naučil brániť sa, ale aj útočiť. Aby sa jej už nikdy nestalo, že bude stáť voči nebezpečenstvu bezbranná. Malý psík, ktorému Kotori dala meno Baillo, sa stal jej verným spoločníkom. Ako pomaličky rástol, ukazovalo sa, že z neho bude skvelý ochranca. Hustá, hladká, lesklá srsť farby zrelého jačmeňa, jasné, jantárové oči, ťažšia, klinovitá hlava a menšie, stojace uši- tak vyzeral Baillo. Navyše dosť veľké packy v porovnaní s telom svedčili o tom, že až dospeje, bude z neho riadne veľký pes. Držal sa svojej panej ako tieň. Tá už tak často svojho otca nesprevádzala. Mala dvadsať sedem, a života na okraji dediny už mala dosť. Sama sedávala na okraji lesa a spievala dlhé, smutné elfie piesne, ku ktorým sa občas svojím zavíjaním pridal Baillo. A v Kotori pomaličky ale isto dozrievalo rozhodnutie- pôjde svetom.